Malá reportáž zo stanice Harmanec – Jaskyňa.

Dňa 7.6. t.r. po namáhavom výstupe najprv do Harmaneckej jaskyne a potom zasa na stanicu som celý žeravý začal s fotenim. Táňa najprv trpezlivo čakala, kým sa nevybláznim, potom sa však dala do reči s personálom stanice. Pani výpravkyňa prezradila, že na stanici aj s rodinou bývajú, že je im tam fajn a nákupy vraj nemusí vynášať tým hrozným kopcom hore, lebo nakupuje v Bystrici a vlak ich na kopec vyvezie.

Najprv sa do stanice vrútil osobák od Banskej Bystrice. Z neho vystúpili dve podozrivé indivíduá s fotoaparátmi. Jeden bol dlhý ako týždeň pred výplatou, druhý tak celkom normálne vysoký. Okamžite som ich zaujal podobnou výbavou a po úvodných pokusoch nájsť spoločnú reč sme sa uzhodli na nemčine. Keďže sa mi ich nemčina predsa len zdala divná, vypáčil som z nich, že sú to Belgičania. Cestujú po Európe a fotia pekné štreky. Vybavení cestovným poriadkom a odhodlaním detailne spoznávať našu krásnu štreku z Diviak do Banskej Bystrice sa začali vypytovať tety výpravkyne. Tá len prevracala očami, že im síce rozumie, ale nevie odpovedať. Skala jej zo srdca odpadla, keď zistila, že si s nimi rozumiem, tak nám hneď ochotne prezradila, že za pár minút príde do stanice nákladný vlak a bude tu križovanie.

O tom nákladnom vlaku toho veľa nevedela, iba, že mešká a má mať dve mašiny vpredu a dve vzadu, no a je to vraj nejaký súkromník. Po avíze sme zaujali pozície a čakali na ten zázrak. Dovalil sa. Vpredu iba jedna mašina – čmeliak Radka Šauera (770 528) prenajatý spoločnosti BRKS a vzadu dvaja kocúri (742 629 a 634) SŽDS. Vlak zastal, mašinfírovia prišli na pokec, keďže mali dosť času. Viezli cca 1470 ton. Samé cisterny s anilínom z Ostravy kamsi do Maďarska. BRKS vo Vrútkach volali o ratu, lebo im umrela mašina, nuž vraj súkromníci si musia pomáhať. A tak prišli na pomoc s mašinami SŽDS.

Ani sme sa poriadne nestačili povypytovať a už tu bol zrýchlený vlak Zr1841 na čele s okuliarnikom 754 053 do B. Bystrice. Dorútil sa na 3. koľaj, teda tesne pri staničnej budove. (Pre neznalých – koľaje sa u nás číslujú inak, ako sa to javí bežnému cestujúcemu. Paradoxne je teda 1. koľaj uprostred, no a podľa začiatku a konca trate sú na jednu stranu párne a na druhú nepárne čísla. Preto je druhá koľaj pod skalou a tretia pri staničnej budove.) Opať sme fotili. Nie však dlho. O chvíľku zaznela výstraha a z Grehelského tunela II sa vyrútil Zr1842 na čele s okuliarnikom 750 221 do Martina a Vrútok. Len zopár sekúnd pobudol na dennom svetle a opäť zmizol v tuneli, tentoraz Kosienskom. Ani len nepribrzdil, potvora!

Potom odišiel vláčik do Bystrice a onedlho za ním aj náklad anilínu do Maďarska a v stanici zavládol kľud a pohoda. Mohol som si odfotiť mechanické zabezpečovacie zariadenie a porečniť so staničným personálom.

No a zrazu sa nás s Táňou pýtajú, že či sme RIZŇU videli? No a my, že veru nie. A kde je? Nuž za tunelom. No dobre a ako sa tam dostaneme? Vraj cez tunel. Eeeeee? Cez tunel??? Áno, hodinu tu nič nepôjde, tu máte lampáš, tunel má iba 70 metrov. Nuž keď tak, tak poďme. (Až teraz som zistil, že má 280m.) A tak sme svorne s oboma Belgičanmi poskakovali po trati cez tunel Grehelský II. Došli sme až na most ponad potok a rizňu.

Rizňa je drevený žľab, v ktorom sa splavovala metrovica z hory do doliny. Pomaly sa rozpadáva, veď o technické pamiatky v našom svete sa nik nezaujíma. A tak chátrajú a občas sa na ne príde podívať medzinárodná delegácia s fotoaparátom.

Cestou naspäť som odfotil ešte vodný žeriav, kým ho hrdza nezožerie. Ešte som pár krát spravil koch-koch, vrátil som lampáš a utekal za Táňou, ktorá už kráčala dole kopcom.

Rozlúčil som sa so sympatickou staničkou a milým personálom a hajde do Turčianskych Teplíc do teplého bazéna. Príjemná bodka za pekným výletom. Nuž koho z Vás vybavili na stanici lampášom a poslali do tunela? Pochváľte sa!