Autovlak do Humenného

Asi tri týždne pred odchodom som začal žiadosťou o prepravu z webu, kde som vyplnil rozmery auta, počty cestujúcich a samozrejme o aký vlak mám záujem. S A4 papierom som sa v jeden horúci augustový deň vybral na Hlavnú stanicu. Ale keďže teta pri okienku nemá na takéto výstrelky čas, lebo však ľudia potrebujú kupovať lístky na vlak o chvíľu idúci, odporučila ma na Zákaznícke stredisko. Ani vo sne by mi nenapadlo, že na Hlavnej stanici v Bratislave existuje klimatizovaný verejný priestor. Ale Zákaznícke stredisko je naozaj priestor s klímou, kde s vami ochotná teta zamestnankyňa prejde vašu žiadosť, opýta sa ešte pár detailov a po zaplatení odchádzate s troma lístkami. Cena závisí od rozmerov auta (rozlišujú dve veľkosti), počtu cestujúcich a toho, či si pri nočnom vlaku priplatíte za spací vozeň. Možnosti si môžete pozrieť tu.

V deň D sme sa nedočkaví dopravili do nakladacieho priestoru nad stanicou (nad Dopravným múzeom) s dostatočným časovým predstihom. Nakládka áut je plánovaná viac než hodinu pred odchodom vlaku. Boli sme tam samozrejme ešte skôr než bolo treba a to už tam jeden človek s autom bol. Pri nájazdovej rampe stál vagón pre autá, rampa má nájazd pre dolné i horné poschodie autovagónu. Táto koľaj nie je elektrifikovaná, čo je celkom rozumné pre nakládku áut na horné poschodie. Na vedľajšej koľaji bol pristavený spací vozeň.

Po chvíli z neho vyšiel steward s kamerou, postupne si obišiel a nakrútil každé nakladané auto, aby v prípade reklamácií mal dôkaz, či také poškodenie už na aute nebolo pred nástupom na vozeň. Zjavili sa tam ďalší dvaja železničiari, ktorí vodičov áut na vagón onavigovali a upevnili kolesá posuvnými zábranami. Pohyb ľudí na dolnom poschodí autovagónu je možný len vo feudálnom duchu (v hlbokom predklone) a s minimálnym otváraním bočných dverí, lebo priestoru okolo auta nazvyš nie je. Našťastie dieťa aj príručnú batožinu som vyložil ešte pred vjazdom do autovagónu, inak by to asi bolo výrazne komplikovanejšie. Hore vyzeral prístup pohodlnejší, ale tam necestoval nikto, boli sme len dve autá. Nakládka teda skončila pomerne rýchlo, následne sme prišli do spacieho vozňa, tam ešte nejaké krátke papierovanie a ubytovaní sme boli dobrú hodinu pred odchodom vlaku. Dieťa zalomilo skôr než prišiel manipulačný Čmeliak či čo to bolo, vytiahol najprv autovagón, potom pripojil spací vozeň a neskôr nás dotlačil na nástupište, kde bol pripravený zvyšok rýchlika s ostatnými vozňami.

Poznatok č.1: alarm s aktívnym otrasovým snímačom a autovlak sú nekompatibilné veci. Auto blikalo a vrieskalo už pri posune, takže na nástupišti som musel preliezť k autu a príslušný snímač deaktivovať. Inak by cestu na východ nevydržal akumulátor, moji spolucestujúci v spacom vagóne a ani ja. Prípadne môžete auto nechať odomknuté alebo zamknúť ho len kľúčom, to prvé som nepovažoval za dobrý nápad a druhé sa na mojom aute nedá.

Chvíľu pred plánovaným časom odchodu som sa zo staničného rozhlasu dozvedel, že z technických príčin budeme meškať asi 15minút, to isté ohlásili aj pre iný vlak. Zaujalo ma, že vlak mešká už v stanici, z ktorej odchádza. Ale však ideme na výlet, nie na lietadlo, takže ma to nejako obzvlášť netrápilo.

Z kupé na nás dýchal duch minulých desaťročí. Našťastie nie úplne doslova. Cestovali sme druhou triedou, kde boli až tri lôžka a žiadne sedenie okrem dolnej postele. Neviem si predstaviť, ako tam môžu cestovať tri osoby, asi musia byť veľmi tolerantné. Prádlo na posteli bolo čisté, každá posteľ mala lampičku na čítanie. Mimochodom, na neobsadenej najvyššej posteli táto lampička nefungovala. Tak neviem, či bola len vypálená žiarovka, alebo pre neobsadené lôžka je lampička centrálne vypnutá. V kupé bolo dosť teplo, chvíľku som naivne hľadal ovládanie klimatizácie, ale rýchlo som sa spamätal a kupé som vetral prievanom cez chodbu, až pokiaľ sme sa nepohli.

Poznatok č.2: nepotrebujete žiadne vlastné prikrývky ani vankúše. Našťastie sme cestovali v noci a aj horúčavy už poľavili, lebo neviem si dobre predstaviť cestovanie niekoľko dní dozadu, keď bolo cez deň 35+.

V rohu pri okne bol malý odklopný stolík a pod ním umývadielko so studeným a teplým kohútikom. Zámerne píšem len o kohútikoch, lebo z oboch tiekla približne rovnako vlažná voda.

Poznatok č.3: Železnice vám dajú mydielko aj papierový uteráčik s rozmerom asi 50x50cm. Nemusíte použiť svoje.

Na stolčeku bolo okrem uteráčika s mydlom aj občerstvenie. Pre dve osoby dva 1,5dcl kelímky s pitnou vodou a dva croissanty vo firemných farbách.

Blesk bol takmer dva týždne starý, takže to asi železnice neposkytovali. U stewarda sme si ešte mohli objednať na ráno čaj alebo kávu s práškovým mliekom a ráno asi pol hodinu pred cieľovou stanicou nám ich aj priniesol.

Poznatok č.4: Ak máte vyššiu spotrebu tekutín než 1,5dcl za 8 hodín, čo je podľa mňa vysoko pravdepodobné najmä v auguste, zoberte si do kupé vlastnú vodu. Aspoň v tomto rýchliku nie je reštauračný vozeň. Ale možno tá kelímková voda je len na umytie zubov, návod k tomu nedali.

Okno v kupé išlo ťažko zavrieť, v porovnaní s oknom na chodbe bolo vlastne zaseknuté, našťastie do poriadneho zavretia chýbali už len milimetre. Asi aj preto ho železnice nejako vážne neriešili a len v pravom hornom rohu utesnili prípadné zatekanie bielym silikónom. Nám počas jazdy nepršalo, takže túto hypotézu som nemusel otestovať.

Poznatok č.5: Okno si odskúšajte nielen na otvorenie, ale aj zavretie, aby ste si prípadne vymenili kupé skôr, než niektorý člen vašej výpravy zaspí.

Hlučnosť v kupé bola daná najmä brzdným systémom vozňa. Pred každým pribrzdením 2-3 rázne buchnutia do podvozku a potom škripot bŕzd. A to sme mali kupé v strede vozňa, čiže ďaleko od náprav. Dieťa ale spalo celkom dobre na rozdiel odo mňa.

Poznatok č.6: Ak nemáte hlboký spánok, tak nezabudnite na štuple do uší, Hypnogen alebo iné podobné riešenia.

Cez prechodové dvere na konci spacieho vagóna bol pekný výhľad na vagón s autami, samozrejme až keď sa rozvidnelo, toto bolo už kúsok pred Trebišovom. A keď som videl, ako sa na ňom auto nielen pri prechode cez výhybky kníše, bol som rád, že sa ten otrasový snímač vypnúť dal.

Poznatok č.7: Je rozumné, že autá sú otočené proti smeru jazdy. Zadná časť auta bola v cieli celkom špinavá a nebolo by vhodné, ak by to bolo na prednom skle. Bolo by to ešte asi horšie, ak by bolo pršalo, ale prvá umývarka to samozrejme vyrieši.

V cieli cesty, v Humennom, presun autovagónu k rampe zabezpečil Okuliarnik v spolupráci s Veľkým Hektorom.

Chvíľu sme museli pri rampe počkať, pokiaľ domanipulujú autovagón.

V Humennom na rozdiel od Bratislavy majú aj obrysovú šablónu, pomocou ktorej automobily skontrolujú, či sa na vagón vôjdu. Asi to súvisí s u nás menej obvyklými vozidlami prichádzajúcimi od našich východných susedov.

Fandil som si pôvodne, že nielen nemusím do Humenného dlho šoférovať (takmer 500km a skoro 6 hodín), ale že aj získam jeden deň k dobru, lebo jeden deň večer zaľahnem v Bratislave a druhý deň ráno sa prebudím v Humennom. Očakávanie v tom druhom mi úplne nevyšlo, lebo pre mňa rušnú či rušivú noc som musel dospávať cez deň. Napriek tomu je autovlak veľmi praktické riešenie, lebo takto sme za 6 dní stihli navštíviť približne 15 zaujímavostí (historických, technických i zemepisných) a pritom sme strávili v aute denne len asi 2-3 hodiny, a to už aspoň s 3 zastávkami.