Európske stretnutie modulov v Balatonfüred

Takže H0

Hlavným motívom bola dvojkoľajná trať, ktorá ale na koncoch bola vybavená slučkami, teda vlaky vlastne chodili „dookola“. A to bol vlastne celá pointa stretnutia, nechať jazdiť vlaky dookola. Ovládanie bolo čisto analógové, aj keď v jednom depe som zazrel ovládače Roco Lokmaus. Samotné jazdenie spočívalo v tom, že „výpravca“ stanice sa ústne dohodol s výpravcom ďalšej stanice, či môže poslať vlak. Po obdržaní súhlasu sa na medzistaničný úsek priviedlo napätie správnej polarity a súčasne sa pripojilo na úsek kde vlak stál. Vlak „vystrelil“ a bol ponechaný svojmu osudu. Až po príchode pred nasledujúcu stanicu sa dostal pod kontrolou ďalšieho „výpravcu“. Komunikácia medzi obslužným personálom prebiehala „fejs to fejs“ na vzdialenosť niekoľko metrov, teda vzájomného pokrikovania bolo až-až. :-)

Na jednom úseku bol aj fungujúci autoblok, ale ten zahŕňal aj slučku, takže ak sa zastavila jedna súprava, postupne sa oba smery zaplnili „na doraz“ a všetko stálo.... Autoblok fungoval tiež iba systémom „zapni / vypni“, teda žiaden modelový rozbeh, ale štarty F1. Ale fungoval.

Nikde sme nevideli žiadnu manipuláciu, žiaden posun, preprah, alebo obchádzanie súpravy. Jedna vetva trate bola jednokoľajná, ako to tam fungovalo som si žiaľ nevšimol :-(. Celé to bolo naozaj ladené „na biznis“, teda pritiahnuť čo najviac ľudí a vybrať vstupné aby sa akcia zaplatila (vstupné bolo 4EUR/os – dal by bežný našinec toľko?). Dôležité teda bolo aby sa hýbalo čo najviac súprav, to je jedno akých...

Čo sa týka úrovne spracovania (teda samotnej modelárčiny) bolo to veľmi rôznorodé. Od úplne začiatočníckych prejavov až po modelársky HiEnd. Niektoré úseky trate boli na doslova „hračkárskom“ koľajive, s „hračkárskymi výhybkami (15 a viac stupňov, viditeľný prestavník), najlepšie spracované úseky používali koľajivo Tillig Elite (code 83). Z domácich modulov výrazne „vyčnievala“ stanica klubu zo Szekszárdu, ktorú stavali s vysokou precíznosťou, na kvalitnom koľajive a s prípravou na digitálne ovládanie a s FREMO rozhraniami. Samotní autori sa vyjadrili, že ich cieľom je jazdenie spôsobom ako to robí FREMO, teda odniekiaľ niekam, podľa grafikonu, s manipuláciu a vozbou nákladov...

Najviac upútali na tomto stretnutí mosty – bolo ich niekoľko a veľmi impozantných. Dvojitý oceľový, oceľovo betónový, supermoderný oceľový, ale aj historický železný most Všetky tieto väčšie mosty mali dĺžku meter alebo viac a preklenovali terén vo výške niekoľých desiatok cm. (Teda vlastne naopak, trať bolo v rovine, a terén pod mostom bol aj vyše pol metra hlboko....)

Vozový park bol veľmi rôznorodý – vlastne zozbieraný z celej Európy, z rôznych epoch od parných až po elektrické lokomotívy, ktoré síce na jenom úseku mali troleje, ale potom veselo brázdili aj úseky bez troleja....Vozne boli takisto skôr na „efekt“, než aby plnili nejakú úlohu. Veľmi málo bolo vidieť patinované vozy, väčšina išla na koľaje „ako z krabičky“.

Ostatné veľkosti

V N bolo relatívne malé koľajisko s kusom dvojkoľajnej trate, veľkým depom (rotunda s točňou) a dvoma vratnými slučkami. V TT nebolo koľajisko, ale bolo jedno veľkolepé depo rotunda s 22 miestami a točňou. Naozaj majstrovský kúsok. Zaujímavý bol dvojmodul v TT, ktorý sa dal zložiť do kompaktného transportného hranolu.

Zaujímavá bola aj úzkokoľajka v 0e (čiže mierka 1:43,5 na koľajniciach rozchodu 16,5mm – teda akože H0, ale iné pražce). S touto veľkosťou sa stretávam čoraz viac a je zaujímavá z hľadiska detailov, ktoré už nie sú také titerné ako menšie veľkosti... V strede sály bol ešte okruh záhradnej železnice, ale v mimoriadne nekvalitnom vyhotovení, robilo to hluk a neustále sa to vykoľajovalo...:-(.

Galéria