Reportáž o modelovom koľajisku

Koľajisko je sčasti v obývačke, sčasti v detskej izbe. V obývačke je 5,5m dlhá a 39cm široká časť, pripevnená na stene vo výške asi 1,3m (niečo ako dlhá polica). Trať na oboch koncoch vchádza do tunela a prechádza cez stenu (!) do susednej izby. Tam sa oblúkom vracia späť. V podstate ide o ovál v strede stlačený, alebo inak: kus dvojkoľajnej trate so slučkami na konci. Je tam 11 výhybiek. Celá trať je funkčne (!!) elektrifikovaná. Koľajnice (presnejšie jedna) tvorí jeden pól, trolej druhý. Trolej je vlastnej výroby, z 0,3mm medeného pocínovaného drôtu. trolej je napínaný pod mostmi, prechodmi a vo vchodoch do tunela pružinami. Naťahovanie závažím sa neosvedčilo. Koľajnice sú bežné (keby ich vyrábal autor sám, už to neprežijem), aj výhybky. Pohony výhybiek nie sú skryté. Jedna koľajnica je napájacia, druhá slúži na spätné hlásenie obsadenosti úseku. Kolesá vozidiel aj lokomotív sú navzájom vodivo prepojené (niečo ako Märklin), čím prestal existovať problém spätných slučiek. Celé koľajisko tvorí „distribuovaný“ výpočtový systém. Existuje jedna centrála s mikroprocesorom (všade sú použité mp radu 51), ktorá sa stará o stanicu - ovláda výhybky a vjazdové a odjazdové návestidlá. Na trati je vybudovaný autoblok, ktorý je nezávislý od ostatného riadiaceho systému a riadi sa len reálnym obsadením úseku. Ovládanie lokomotív je riešené moduláciou napájacieho napätia privádzaného cez trolej. Na trati je „skutočná“ meniareň (budova), kde je umiestnený výkonový zosilňovač z ktorého sa napája trolej. Každá lokomotíva má svoj dekodér. Celý systém je v princípe podobný štandardnému DCC, ale používa úplne vlastné protokoly prenosu informácie. Ku koľajisku sa dajú pripojiť ovládače, každý vybavený vlastným mikroprocesorom a displejom. Na ovládači je asi 20 ~ 30 tlačítok, časť slúži na ovládanie lokomotívy, časť na ovládanie koľajiska – stavanie vlakových ciest. Správnosť a dostupnosť vlakovej cesty je signalizovaná na ovládači kontrolkami. Je možné naraz nezávisle riadiť 8 lokomotív, každá má 31 stupňov rýchlosti, zmenu smeru pohybu, rozsvietenie svetiel (zvlášť pozičné a zvlášť reflektor). Dekodér v lokomotíve má výkonový výstup pre zapínanie svetiel vo vagónoch. Zaujímavá je možnosť ovládať spriahnuté lokomotívy, ktoré sa potom chovajú ako jedna - počúvajú ne ten istý ovládač.

Signalizácia a návestidlá: Trať je rozdelená na úseky, každý úsek má svoje návestidlo. Každé návestidlo má svoju „inteligentnú“ riadiacu jednotku (nie je tam mp ale programovateľné logické pole). Riadiaca jednotka návestidla je fyzicky umiestnená pri trati (má modelový vzhľad), mechanické aj elektrické spojenie rieši viacpólový konektor. Rovnako návestidlo (vlastnej výroby z plechu) sa zasúva do konektoru. Riadiaca jednotka stráži úsek za návestidlom na spôsob autobloku: ak je úsek obsadený akýmkoľvek spôsobom (kolieska vozňov sú prepojené a jedna koľajnica snímacia), signalizuje návestidlo červenú. Úseky medzi sebou komunikujú pomocou dvoch vodičov a sú nezávislé od ostatného ovládania. Niektoré návestidlá sú viacznakové, (pomaly, vjazd do odbočky). Stav návestidla (zatiaľ) nemá vplyv na jazdu vlakov – inak povedané za zastavenie vlaku pred návestidlom je zodpovedná obsluha. Do budúcnosti autor chce vybaviť úsek pred návestidlom infra LED a lokomotívu snímačom, čím sa signály z návestidla priamo prenesú do riadiacej jednotky lokomotívy.

Lokomotívy a vozový park: Skoro všetko čo na koľajisku jazdí je vlastnej výroby. Nejedná sa o detailné modely, ide skôr o „polomakety“ (požičal som si pojem od leteckých modelárov). Všetko je z pocínovaného plechu vyrezávané laserom. Rýchlikový vozeň má sériové len kolieska, zvyšok je plech. Jeden nákladné vozy je z odliatku do lukoprenovej formy, ostatné sú "z obchodu". Lokomotívy sú zatiaľ dve, tretia sa stavia. Konštrukcia je rovnaká – z plechu vypálené laserom vrátane funkčných pantografov. Dekodér je plošný spoj rovnakých rozmerov ako vnútro karosérie (pôdortys), obsahuje okrem mp x51 aj množstvo ďalších obvodov. Umiestnený je pod strechou karosérie. Pantografy sa zasúvajú priamo do pripravených dutiniek na plošnom spoji riadiacej jednotky. Prevody sú odlievané z epoxidu. Hoci na lokomotívy a vagóny sú skôr chudobné na detaily, spriahanie je realistické – háky a šroubovky – samozrejme vypaľované z plechu. Keďže osobné vozy svietia, musia dostávať prúd z lokomotívy pomocou káblikov, ktoré napodobňujú brzdové hadice. Svetlo vo vozni imituje žiarivkové osvetlenie: zapaľuje sa blikavo postupne, potom počas jazdy v niektorých kupé občas zhasne a znova sa rozsvieti. Ani netreba dodať, že aj v každom vozni je mikroprocesor. Ak je vozeň na konci vlaku svietia mu koncové svetlá.

Krajina. Ako všetko ostatné, tak aj všetky prvky krajiny sú vlastnej výroby. Posyp koľajníc je z jadierok šípok (!) a lepených do epoxydu. Nie je to modelovom merítku (posyp je hrubý) ale farebne aj esteticky zapadá do celkovej koncepcie. Samotnej krajiny je málo, veľa miesta zaberajú stavby. Tunelové portály, oporné múry mostné konštrukcie sú odliatky do lukoprenovej formy. Jeden z tunelov, ktorým sa prechádza do susednej miestnosti má aj vnútorné vybavenie – kobky po oboch stranách. Stĺpy trolejového vedenia sú dvoch typov, hranaté (konštrukčné) letované z plechu a betónové (kónické) tiež z plechu (navinutý na trn a zletovaný). Návestidlá sú tiež z plechu, majú dokonca schodíky. Tráva je napodobnená farbou do ktorej je zamiešané hrubozrnné plnidlo, rovnako ako ostatný terén. Stromy sú rôznej „konštrukcie“ alebo nafarbené šišky. Niektoré pokusy sú ale mimoriadne verné: rákosie vo vode z obalu jedlého gaštanu vyzerá vysoko realisticky (myslím tým to chlpaté v čom gaštan dozrie). Istý druh lišajníka zo Záhoria (nikdy predtým som nič také nevidel) je absolútne verné napodobenie suchého kríčia a buriny.

Údržba: Celé koľajisko je rozoberateľné asi na 6 častí. Každý rok ide údajne celé pod sprchu, po usušení všetko znova funguje. Celá konštrukcia je neobyčajne pevná a robustná. Jediná výnimka sú troleje, tá pavučina je mimoriadne tenká zdá sa byť zraniteľná, ale ani to nenesie žiadne znaky používania. Celkový dojem: Šokujúci. Obrovské množstvo roboty. Úplná absencia niektorých detailov (masky podvozkov) iné detaily sú vysoko nad štandard (spriahanie, svetlá, trolej). Vlastné DCC – od návrhu až po realizáciu. Funguje to a jazdí. Bez jedinej iskry na troleji. Jazdenie je možné programovať: riadiaca jednotka sa vie „naučiť“ povely a potom ich opakovať. Takto sa dá naprogramovať jazda jedného vlaku a s druhým jazdiť na ručné ovládanie. Nie je to model v tom bežnom slova zmysle, je to veľká komplikovaná plechová hračka (prosím nebrať to v pejoratívnom zmysle slova). Autorovi išlo nie tak o detail alebo modelovosť, skôr o funkčnosť a uspokojenie z vlastnej tvorby. Budúcnosť: Lokomotíva bude vedieť rozpoznať návestný znak: snímač infra na podvozku, infra LED pod koľajnicou. Motor lokomotívy bude mať optické snímanie otáčok, riadenie bude mať spätnú väzbu, alebo stabilizáciu otáčok motora – ako sa to vezme. Doba stavby 2,5 roka